Tehotenstvo, odhalené tajomstvá

Publikované 23.11.2017

Pre tých, ktorí pokračujú začnem asi na začiatku. Teda nie tak úplne, lebo sexuálny život som sa zatiaľ na blogu zdieľať neodhodlala, ale možno raz. Stalo sa to rýchlo, rýchlejšie ako sme čakali, ale aspoň sme čakať dlho nemuseli. Čiže po úplnom začiatku sme nejakým štýlom už tušili, že niečo nie je s kostolným poriadkom a Alžbeta sa vybrala do lekárne.  Veľkú novinu som sa teda dozvedela presne po 3 týždňoch a otec až tak prekvapený nebol, kedže všetky prvé príznaky zdieľal so mnou.

Prvé tri mesiace som bola trošku frustrovaná sama zo seba, kedže som zrazu spala 20 hodín z dňa, cvičila sporadicky a bola stále hladná. Alebo mi skôr bolo zle keď som bola hladná, ale aj keď som bola najedená a nič medzi tými pocitmi neexistovalo. Keďže sa pánovi doktorovi bábätko v 11. týždni nepozdávalo (zvýšené NT, ak niekto vie o čom hovorím) poslal ma na chromozomálne testy, z ktorých ja som si vybrala amniocentézu. Rada by som vyvrátila všetky fámy o tom, aké je to invazívne vyšetrenie. Je to hrozne individuálne a naozaj sa nie je čoho báť. A tak sme si len utvrdili, že naše bábatko je v poriadku, a že to bude Sara.

Od 12.teho týždňa všetky divné pocity a frustrácie zmizli a cvičilo sa síce obmedzene, ale pomerne dobre a pravidelne až do konca 7. mesiaca. Na svadbe sa Sara pod mojimi skokmi síce trošku otriasala, ale v zdraví pochopila, že jej mama bude trošku šibnutá a nechala to tak. Všetky vyšetrenia boli už absolútne v poriadku, a tak život pokračoval bez akýchkoľvek obmedzení. Až mi začalo rásť brucho, zadok a kozy.

Teraz v 39. týždni (pre neznalých, už sa pomaly blíži koniec) som pochopila, čo znamenajú opuchnuté nohy, bolesti v krížoch a podobné parádne veci. Jogu síce cvičím každý deň, ale šnúrky si zaviazať viem len s pomocou blížneho. Hore kopcom fučím ako lokomotíva a mlieko mi kvápe, ale nie po brade. Stále je to veľmi milé a ženy, ktoré si v tomto štádiu pripadajú neatraktívne nechápem, lebo ja sa cítim ako kosť. Asi taká stehenná aj s jedným kĺbom navyše. Naučila som sa viac smiať sama na sebe a celkom ma baví tento bachor, z ktorého občas vychádzajú tvary votrelca.

Teším sa aj na zhrozené pohľady dám, ktoré si ma vychovávať dieťa nevedia predstaviť. Veď ja vám ukážem! Zabudla som, či som niečo podstatné nezabudla, ale keby vás niečo zaujímalo, kľudne píšte. Na čokoľvek s úprimnosťou odpoviem.

A teraz čakáme…

PS: A už sa ma prosím nikto nepýtajte, kedy sa narodí! Určite dám vedieť.

Alžbeta Kobydová Autor článku

Mama, manželka, jogínka a v neposlednom rade človek nadšený pre zdravý životný štýl a vytvorenie harmónie vo všetkých oblastiach svojho života.

Podobné články